Nebojte sa priznať si slabosť, je v tom zdroj vnútornej sily, radí ženám Zuzana Čaputová

Ako sa pripraviť na vrcholnú úlohu v spoločnosti? Prečo je dnes globálnym problémom kríza dôvery a kde hľadať nápravu? Čo môže pomôcť už od útleho veku budovať v ženách odvahu a odolnosť? Nielen o tom hovorila bývalá prezidentka Slovenska Zuzana Čaputová na konferencii Women & Wealth: How Women are Changing the World of Investments, ktorá sa konala začiatkom decembra v Bratislave. Projekt FinŽeny ako mediálny partner prináša redakčne spracovanú verziu rozhovoru.

Máte za sebou veľmi dynamické životné obdobie ako prezidentka Slovenska. Počas Vášho pôsobenia sa veľmi veľa vecí na Slovensku aj vo svete zmenilo. Akú stopu vo vás zanechalo a s čím ste sa museli potýkať?

Tých posledných 5 rokov a z iného úhla pohľadu posledných 19 rokov podľa toho, na čo sa zameriame, je obdobím veľkých zmien. Pápež František povedal, že žijeme nielen epochu veľkých zmien, ale zmienu epochy. Tie zmeny sú veľmi hlboké, dotýkajú sa nás všetkých. Nemusím chodiť ďaleko a rozprávať doširoka, v zásade žijeme krízu demokracie. Spochybňované sú základné hodnoty, na ktorých sme stávali, s ktorými sme už počítali ako s automatizmami, a to vrátane bezpečnosti. To sa dotýka každého a zanechalo to stopy aj na mne ako na človeku, ktorý bol súčasťou vedenia štátu. Bola to obrovská skúsenosť s krajinou, ktorú každý z nás pozná v nejakom profesnom výseku. Výhodou tej mojej pozície bolo, že zrazu musíte mať prehľad na veľmi širokom zábere. Možno nie tak hlboko, ako keď sa profesne na niečo špecializujete, ale zároveň sa môžete veľmi veľa o Slovensku dozvedieť, poznať ľudí, ktorých by ste nemali šancu stretnúť. 

Nechávam si to síce ako druhý bod, ale v podstate je to bod prvý – je to veľká škola o sebe samom. Situácie, ktorým ste prirodzene vystavení a ktoré chcete zvládnuť s integritou, vás vedú k sebapoznaniu, testujú vás v rôznych križovatkách, keď ste sa museli rozhodnúť. Takže bola to veľká skúsenosť, pokiaľ ide o sebapoznanie, a dúfam, že aj cesta k osobnej zrelosti.

Viete nájsť dve tri veci, ktoré by ste pred vaším pôsobením v takej vysokej politike mali rozvíjať, aby ste tu rolu zvládali kvalitnejšie, širšie, alebo hlbšie?

Ťažko povedať, lebo tá funkcia je veľmi špecifická. Ona sa vlastne nepodobá na nič, čo si je možné predstaviť práve kvôli tej šírke otázok, ktoré musíte riešiť. Čo sa mi ukázalo ako veľmi prospešné, bolo právnické vzdelanie a právna prax, lebo právo ide naozaj pod všetkým. O to jednoduchšie a silnejšie som sa vedela oprieť o chápanie kompetencií alebo konkrétneho predmetu rozhodovania. Samozrejme som mala isté mediálne skúsenosti, ale keby tento typ skúseností bol rozvinutejší, mohlo to byť na prospech veci. 

Ale neviem, či by nejaký iný typ prípravy pomohol. A navyše potom ste hodený do vody, kde spoluhráčov si nevyberáte Vy sám, ale zvolia Vám ich občania. Ja som mala to šťastie, že som zažila päť vlád za tých päť rokov, takže to bola obrovská pestrosť a to vo všetkých významoch toho slova. A tých 5 rokov bola naozaj paleta kríz od covidu, vojny na Ukrajine, utečeneckej vlny, energetickej krízy a rekordnej inflácie. Čiže idete tam s vlastnou agendou, s troma prioritami, ktoré sa snažíte presadzovať, ale do toho musíte reagovať na krízy. Takže si to vyžadovalo okrem pevnosti aj veľkú mieru flexibility. 

Vytvorili ste na Slovensku taký ženský vzor. Ja si myslím, že veľa ľudí, ktorí sa ani o politiku nezaujímali, vďaka Vám začali, pretože aj napriek tomu, že možno majú iný názor na veci verejné, tak vo Vás videli ženský vzor. Chcel som sa spýtať, akým spôsobom sa dajú takéto vzory budovať práve pri prechádzaní náročným obdobím?

Myslím si, že keď vnímame bez ohľadu na to, či v politike, v biznise alebo kedykoľvek vo verejnom priestore ženu, ktorá si stojí za svojimi hodnotami, ktorá má odvahu, ale zároveň aj pokoru ísť si svojou cestou, tak to pôsobí ako inšpirácia. Robili sme pre mladé ženy špecifický program počas výkonu mandátu a budeme v tom pokračovať práve preto, aby sme posilnili sebadôveru, istotu, dodali možno aj odvahu a inšpiráciu k tomu, že je nás v tom verejnom priestore veľmi treba. 

Máme inú životnú skúsenosť, a vo verejnom priestore má byť táto skúsenosť zastúpená. Máme čo ponúknuť, lebo náš prístup je v mnohom iný, je špecifický. Ako hovoria výskumy, máme iné stratégie pre riešenie kríz, máme tendenciu skôr k vyjednávaniu. Sú to stratégie, ktoré trvajú dlhšie, ale majú aj dlhodobý výsledný efekt. Nehovorím, či sú horšie alebo lepšie, sú iné. Tak ako je život pestrý, situácie sú rôzne, tak aj prístup pri ich manažovaní má byť rôzny. 

Máme tendenciu do riešenia vnášať viac empatie. Empatické vedenie je dnes veľký koncept, predstavuje opak populistického prístupu, a je dôležité najmä preto, že krízy dopadajú na emocionalitu spoločnosti. Bol tu výzkum, že ako ženy máme tendenciu v športovom leadershipu na miesto dominácie uplatňovať spoluprácu. To sú všetko kvality, ktoré veľmi primerane reagujú na dobu kríz, ktorů žijeme.

Akým spôsobom by ženy mali svoju vnútornú silu a tvorivé líderstvo pretaviť do riadenia svojho majetku, majetku spoločnosti, do majetku štátu? A ako možno povedať, že vnútorná sila alebo tvorivé líderstvo ovplyvňuje naše správanie k hodnotám?

Pre mňa je to súčasť vnútornej a osobnej integrity, a myslím teraz to, že sa snažíme vo svojich životoch stať na hodnotách. Ale keď hovoríme o vnútornej sile, chcem k tomu dodať, že aj slabosť patrí k životu. Koľkokrát sa cítim slabá. Koľkokrát cítim pochybnosti, musím sa znova nadýchnuť a je to úplne prirodzený životný cyklus. Keď sa rozprávame o vnútornej sile, aby to nevyznelo ako nejaká ašpirácia byť silný, nezlomný, lebo to je ďaleko od niečoho, čo patrí v životu, a to je zraniteľnosť. Pripusťme si, že sme aj zraniteľné, že sme aj slabé, že sme unavené, lebo je to úplne normálne. A toto je veľmi dôležité, lebo v uvedomení si občasnej slabosti je možno ešte iný, špecifický zdroj sily. Popri tom sa dá možno niekde na pozadie v tichu budovať vnútorná integrita. A je úplne jedno, či sa to týka investovania, politiky, alebo akýchkoľvek životných skúšok. Práve v tých krizových situáciách sa možno akoby nazbiera tá pevnosť na pozadí, ktorá v istom zmysle znamená vernosť sebe. A tak obrazně som si povedala, že ako keby čím hlbšie mám zapustené tvorenie hodnot, o to odolnejšia som vo víchrici okolností, ktoré sa v živote dejů. 

Ďalej by sme sa chceli zamýšľať spolu s Vami nad dôverou, pretože tá je tiež súčasťou tvorenia, vedenia spoločnosti, ale aj vnútornej sily. Čo by sme mali my muži robiť na tom, aby sme pustili ženy viac do sveta tú dôveru posilňovať?

Globálnym obrovským problémom je kríza dôvery v demokraciu, demokratické inštitúcie, ale špecificky na Slovensku máme veľmi oslabenú aj obyčajnú dôveru medzi ľuďmi. Takmer 80 percent ľudí na Slovensku má obavu dôverovať iným ľuďom. A to je špecifikum tohto regiónu. Ono to súvisí aj s oslabenou súdržnosťou. My sme druhá najpolarizovanejšia krajina v Európskej únii. Prvé je Maďarsko. Ide o oslabenie neviditeľnej kvality – dôvery a o to sme zraniteľnejší v období kríz, v ktorých žijeme. 

Dôvera vôbec je ako neviditeľná niť, s ktorou my obrazne povedané dýchame. Idete na ulicu, idete svojim autom a na dôvere je založené to, že predpokladáte, že auto v protismere pôjde vo svojom vlastnom pruhu. To, že môžeme existovať v rámci akéhokoľvek spoločenstva, je založené na dôvere. Čím je dôvera vyššia, tým môže byť život efektívnejší, prosperujúci aj v tom ekonomickom zmysle, lebo napokon dôvera ovplyvňuje správanie spotrebiteľov, investorov, sklon k investovaniu a inováciám. 

Je obrovské zadanie ako obnoviť dôveru, lebo to je globálny problém. Máme tu nové technológie, vrátanie polarizujúcich sociálnych médií. Druhý aspekt, ktorý dôveru ešte oslabuje, je ten, že časti politické reprezentácie vyhovuje, že v krajine je zasiata nedôvera. Vyhovuje jej udržiavať revolúciu v našich hlavách, pretože vtedy sa ľudia boja a vtedy sú ľahšie manipulovateľní, vtedy môžete hrať hru na vystrašenie, označenie vinníka a seba ako záchrancu. 

A čo s tým urobiť? Mali by sme preferovať ľudí, ktorí sú schopní vnímať hodnotu dôvery v našej spoločnosti a v neposlednom rade začať od seba. A to je veľmi ťažké, pretože aj my v tejto dobe podliehame rôznym obavám, strachom, predsudkom. Dôležité je nerezignovať na snahu o dialóg. 

Ale čo majú urobiť páni preto, aby pustili dámy viac vpredu? 

Dobrá otázka, ale neviem, či som schopná odpovedať na ňu z hľadiska mužského mentálneho prostredia, ktoré neovládám. Veľakrát mám pocit obavy zo žienstva z mužského pohľadu, takže možno by som pánom odporučila viac odvahy.

Ženy majú úplne iné ciele, čo sa týka riadenia rodinného aj vlastného majetku. Muži majú tendenciu niečo dosiahnúť, vybudovať, postaviť si totem, aby po nich niečo zostalo, zatiaľ čo ženy sa starajú o to, aby boli zabezpečené ich rodiny, aby mali stabilitu v riadení svojho majetku. Takisto chcú dôveru voči systému, aby vedeli predikovať, akým spôsobom sa ich majetok bude rozvíjať do budúcnosti. Čo vlastne môžeme komunikovať ženám, aby sa nebáli práve takéto svoje ciele dať veľmi jasne najevo?

Súhlasím s tým, že sú tam dva prvky, a to je vplyv spoločnosti a potom potenciál v nás, ženách, robiť rozhodnutia. Začnem tým širším. My nevieme oddeliť rozhodovanie žien, ich angažovanosť, odvahu a chuť ísť do verejného priestoru od kontextu spoločnosti, v ktorej sa to deje, aké signály tá spoločnosť vysiela mladým ženám o tom, ako si prácu žien váži. Ak mladé dievča vníma to, že keď je žena vystavená v líderskej pozícii a nástrojom delegitimizácie môže byť to, že je ženou, je to veľmi odradzujúce. Nemusím nikomu v tejto miestnosti vysvetľovať, akú nízku politickú kultúru na Slovensku máme. Aké výrazy sa objavujú vo verejnom priestore za posledné obdobie, ktoré pred 5 – 7 rokmi boli absolútne neprípustné. To je signál ku generácii mladých žien na Slovensku, ktorý sa nedá prehliadnuť. 

Druhá vec je schopnosť, ako sme my spôsobilé spochybniť sa. Častokrát na to, aby sme sa dostali na mužské pozície, sme museli odviesť ďaleko viac prípravy a práce na sebe. Napriek tomu našu mieru sebaspochybovania by sme mohli exportovať. To môže byť dobrý dôvod navzájom sa povzbudiť, aby sme prekonali primárnu nechuť byť prítomnými vo verejnom priestore. 

Áno, je to diskomfort. Či som sa angažovala predtým ako právnička v kauzách vo verejnom záujme, ako prezidentka, alebo ako ex-prezidentka, keď chodím na diskusie, stávam sa jednoducho terčom. Každá si musíme zvoliť tú mieru, ktorá je pre nás únosná, ale zároveň za tým sú nejaké hodnoty, ktoré sa snažíme vo svojom živote niesť a reprezentovať.

Sama ste matkou dvoch dcér. Ja musím povedať, že vidím svoju rolu otca k mojej dcére a že je veľmi dôležité získavať základy vo velmi mladom veku. Čo by ste poradili nám pánom a otcom, ako pracovať s našimi dcérami, aby boli odvážne a odolnejšie?

Ja môžem iba zdieľať svoju skúsenosť. Pekné a zároveň náročné na rodičovstve je to, že sme všetci prvolezci, všetci si to skúšame naostro vo vzťahu s deťmi. A to, čomu verím bez ohľadu na to, či to je rola matky k dcéram alebo synom, alebo rola otcov k dievčatám, ktorá je veľmi kľúčová, je určitý a priory rešpektujúci prístup. To neznamená rovnocennosť, pretože my rodičia máme vyššiu mieru zodpovednosti, máme informačný náskok, máme vo výsledku nad tými detmi moc. To sa ale nevylučuje s rešpektujúcím prístupom a v tomto zmysle rovnocennosťou ľudskej bytosti také isté hodnoty, ako som ja. A myslím si, že v tom rešpekte a úcte k dieťaťu je zahrnutá aj úcta a rešpekt k tomu malému dievčatku ako žene, z vašej strany ako muža a otca. A bez pochyby, to nie je len o tej interakcie medzi rodičom a dieťaťom. Deti sú ako šponky, oni nasávajú aj to, akým spôsobom sa správatě ku svojej manželke, partnerke, matke a iným ženám vo svojom okolí. Jednoducho akú kvalitu života žijeme, takým rodičom pre to dieťa sme.

Ako môžu silné a významné ženy, ktoré prišli na toto podujatie, ovplyvňovať budúcnosť, aby sme to, čo sme si tu rozprávali, o rok možno prehodnotili a aby to bolo o promile lepšie? A aby tých žien v rozhodovaciej funkcii bolo viac?

Ja by som si vôbec netrúfla radiť tu prítomným dámám. Ale dovolila by som si možno ten message posunúť do trošku inej roviny. Doba je náročná a navyše čelíme špecifickej výzve, že sme ženami. My vieme, že to je aj benefit a forma daru. Ale okrem toho, že sa pozeráme na to, akým spôsobom byť užitoční v rodine, v komunite, v spoločnosti, by sme nemali zabúdať na vlastné kapacity a vlastné zdroje. Hovorili sme tu dnes o odolnosti a ja by som pridala aj súcit so sebou samou, ktorý je zdrojom súcitu k tým druhým, a láskavosť vrátane láskavosti k sebe samej, svojim vlastným slabostiam. Nebojme sa byť aj slabé, lebo v tom je ukrytá veľká odvaha a zdroj vnútornej sily.