Medzigeneračná spolupráca pod tlakom zmien: AI, hranice aj nové definície práce

Úvahy o generácii Z sa v praxi veľmi rýchlo odkláňajú od stereotypov o „mladých v práci“ a presúvajú sa k hlbšej otázke: Ako sa mení samotná definícia práce, zodpovednosti a výkonu nastupujúcej generácie? V bratislavskej Generali poisťovni dostali priestor na témy spojené s debatou o medzigeneračnej spolupráci tri ženy, ktoré tvoria komunitu úspešných dám projektu #FinŽeny. Katarína Bobotová (Generali Slovensko), Martina Rievajová (HAVEL & PARTNERS Slovensko) a Júlia Čillíková (Národná banka Slovenska) otvorili témy rodičovstva, líderstva, ale aj umelej inteligencie a osobnej motivácie. To, čo sa na začiatku javilo výlučne ako diskusia o Gen Z, sa postupne premenilo na širšiu úvahu o tom, ako spolu žijú rôzne generácie v jednom pracovnom ekosystéme, a ako si navzájom nastavujú zrkadlo.

Gen Z a otázka hraníc: práca už nie je nekonečná

Jednou z kľúčových tém, ktorá sa v diskusii opakovane vracala, bolo nastavenie hraníc medzi prácou a súkromím – a to najmä u generácie Z. Advokátka Martina Rievajová v tejto súvislosti pomenovala zmenu veľmi priamo a ocenila, že: „Možno to znie prvoplánovo, ale keďže pracujem priamo s mladšími kolegami, ktorí patria do Gen Z, vnímam najviac, že Gen Z si vie veľmi jasne definovať hranice medzi pracovným a osobným životom a otvorene ich obhajovať.“ V advokátskom prostredí, kde sú nadčasy a práca cez víkendy štandardom, ide o zásadný posun v myslení. Priznala, že práve prístup Gen Z kolegov ju núti prehodnocovať vlastné pracovné návyky.

Kým staršie generácie boli zvyknuté posúvať výkon až na hranicu únosnosti, mladší kolegovia do pracovného prostredia prinášajú iný rámec – dôraz na rovnováhu. Júlia Čillíková, výkonná riaditeľka odboru dohľadu a ochrany finančných spotrebiteľov v Národnej banke Slovenska, v tejto súvislosti pomenovala vnútorný konflikt medzi starým a novým modelom práce: „My sme boli nastavení tak, že treba stále robiť viac a viac. A niekedy si aj ja v sobotu poviem, že si môžem pokojne vypiť kávu v posteli a nič nerobiť, bez pocitu viny.“ Zároveň upozorňuje, že nový prístup k rovnováhe prináša nielen benefity, ale aj otázniky. „Hoci dôraz na work-life balance je pre mnohých inšpiratívny, môže sa stať, že sa z neho postupne stáva aj norma – očakávanie, že život má byť neustále v rovnováhe a bez väčšieho úsilia.“ Táto napätá línia medzi výkonom a pohodou sa v diskusii ukázala ako jeden z hlavných bodov medzigeneračného neporozumenia, ale aj potenciálnej inšpirácie.

Odvaha pomenovať veci inak

Zatiaľ čo staršie generácie hovoria o stabilite, zodpovednosti a kontinuitách, Katarína Bobotová, členka predstavenstva a riaditeľka transformácie, marketingu a zákazníckej skúsenosti v poisťovni Generali, vníma u mladších kolegov iný atribút – odvahu. „Možno to nie je úplne prvoplánové, ale títo ľudia majú oveľa väčšiu odvahu pomenovať veci tak, ako sú,“ uviedla. Tento posun nie je len komunikačný, ale aj systémový. Mladí zamestnanci častejšie spochybňujú zaužívané pravidlá a očakávajú ich vysvetlenie, nie iba prijatie. Rovnako dôležitý je aj ich prístup k autorite. Ako zaznelo v diskusii, Gen Z nie je generáciou, ktorá automaticky akceptuje „takto sa to robí“, ale skôr generáciou, ktorá sa pýta „prečo“.

Umelá inteligencia ako bod zlomu medzi učením a rýchlosťou

Do debaty o generáciách čoraz výraznejšie vstupuje aj umelá inteligencia, ktorá zásadne mení spôsob, akým sa mladí učia aj pracujú. Martina Rievajová v tejto súvislosti pomenovala dilemu, ktorú dnes rieši mnoho lídrov: „Či danú otázku dám riešiť juniorovi, alebo ju zadám nástroju umelej inteligencie, ktorý mi odpoveď vygeneruje za pár sekúnd.“ Zároveň však dodáva, že práve rýchlosť AI môže byť dvojsečná: „Mnohí mladí inklinujú k rýchlym riešeniam. Tieto nástroje im to umožňujú, dôsledkom však môže byť povrchová znalosť tém či procesov. Je preto potrebné sa nastupujúcej generácii venovať a „challengovať“ ju, táto investícia sa skutočne oplatí.“ Aj preto zdôrazňuje, že AI by mala zostať nástrojom, nie náhradou myslenia: „Myslím si, že správny prístup je používať tieto nástroje až v závere – ako podporu, nie ako náhradu myslenia.“

Z pohľadu Kataríny Bobotovej však nejde o konflikt, ale o prirodzený vývoj. „Často sa o tom hovorí a je to možno až klišé – čo budú tí mladí po škole robiť, keď čokoľvek dokážeme spraviť rýchlejšie a efektívnejšie pomocou AI nástrojov? Keď som nad tým začala rozmýšľať, vnímam to tak, že čím je človek mladší a ‚hladnejší‘ po nových riešeniach, tým je to pre mňa lepšie. Núti ma to hýbať sa, držať krok s Gen Z a vedieť s ňou komunikovať.“ Zároveň však priznáva, že tempo zmien môže byť až destabilizujúce: „Človeku z toho môže niekedy ‚vybuchnúť hlava‘. Najprv som z toho frustrovaná, ale potom sa, naopak, začnem tešiť.“ Medzigeneračná spolupráca sa tak mení na dynamický proces učenia.

Materstvo ako skúška reality aj líderstva

Jednou z najsilnejších línií diskusie sa stala aj téma materstva – nie ako súkromná rovina života, ale ako skúsenosť, ktorá zásadne formuje líderstvo aj pohľad na výkon. Júlia Čillíková veľmi otvorene poukázala na tlak, ktorý dnes mladí ľudia cítia v súvislosti s úspechom a rýchlym rastom: „Debatovali sme o tom, prečo je to dnes tak. Ja mám 21-ročnú dcéru a 17-ročného syna a vidím, že veľa ľudí si myslí, že život je jednoduchý, že netreba nič robiť a hneď budú bohatí, úspešní a dostanú sa do vedenia bez toho, aby prešli prekážkami. A potom sú z toho veľmi sklamaní.“ Zároveň však dodáva, že práve prekážky sú prirodzenou súčasťou vývoja: „Podľa mňa sú prekážky presne na to, aby sme sa ich naučili riešiť. Moja mama mi ešte ako dieťaťu hovorila, že všetko je riešiteľné, len to niekedy viac stojí. Takže netreba panikáriť.“ Materstvo sa tu neobjavuje len ako životná rola, ale aj ako rámec pre pochopenie odolnosti – a schopnosti zvládať realitu bez idealizácie.

Skúsenosti, ktoré nezmiznú

Silná rovina diskusie sa otvorila v okamihu, keď sa hovorilo o vplyve líderiek a mentoriek. Katarína Bobotová v tejto súvislosti upriamila pozornosť na svoje vlastné začiatky a priznala, že jej prístup k líderstvu formovali aj rozhovory s jej vtedajšími šéfkami. Sila týchto momentov je o to výraznejšia, že v nej rezonujú aj po trinástich či dokonca dvadsiatich rokoch. Neboli to pritom len bežné pracovné inštrukcie, ale rady, ktoré jej v kľúčových okamihoch pomohli nastaviť rovnováhu medzi ambíciami a súkromím. Kým jedna z jej nadriadených jej dodala pokoj a perspektívu v otázke plánovania rodiny, druhá ju povzbudila k tomu, aby materstvo zbytočne neodkladala. Práve príklad tejto kolegyne – úspešnej profesionálky a matky štyroch dcér – sa pre Katarínu stal živým dôkazom, že kariéra a bohatý rodinný život sa navzájom nevylučujú. A veľmi by si priala, aby bolo v pracovných kolektívoch viac takýchto žien – mentoriek.